Od roku 1934 navštevoval prípravku Ukrajinskej akadémie výtvarných umení v Prahe, v rokoch 1935 — 1939 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. W. Nowak). Bol spoluzakladateľom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, členom Spolku slovenských výtvarných umelcov, Bloku slovenských výtvarných umelcov, Umeleckej besedy v Prahe, Spolku výtvarných umelcov Aleš v Brne, Umeleckej a vedeckej rady, neskôr Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde viedol Katedru monumentálneho maliarstva. Absolvoval študijné pobyty vo Viedni (1941), Paríži (1946, 1958), Bulharsku (1948), ZSSR (1955, 1959), Budapešti, Drážďanoch (1956), Taliansku (1961, 1970) a v USA (1964). Bol nositeľom početných štátnych a umeleckých vyznamenaní.
Po predčasnom ukončení štúdia, spôsobenom uzavretím AVU v Prahe, sa vrátil na Slovensko. Jeho tvorba, vyznačujúca sa predovšetkým redukciou tvarov a zjednodušením kompozičných prvkov s koncentráciou na ústredný a zväčša jediný námet, sa vykryštalizovala do konečnej podoby už počas štúdia. K tomu sa pridružil senzuálny kolorit, typický pre žiakov Nowakovej triedy, ale u Matejku je aj farebnosť koncentrovaná v ploche do rozsiahlejšej škvrny ohraničenej hrubou čiernou kontúrou. V ďalšej fáze jeho tvorby v prvej polovici štyridsiatych rokov nastal posun smerom k poetizácii a imaginácii. Vo vojnových rokoch na Slovensku vrcholilo literárne hnutie nadrealizmu, s ktorým boli prepojení aj mladí výtvarníci. V ich diele prevažoval alegorický a symbolický prejav s poetickým výrazom. Aj Matejkova maľba nadobudla charakter snovej lyrizujúcej formy so splývavými tvarmi a rozplývajúcimi sa obrysovými líniami. V snahe vytvoriť si osobitý štýl umelec zredukoval svoje výrazové prvky na jednoduché zobrazenie postavy v mäkkej modelácii, neobyčajnej svietivosti a koncentrovanej podobe so základnými tvarmi, ktoré umiestnil do neutrálneho sivočierneho prostredia. Ponurá a pochmúrna atmosféra obrazov poukazuje na inšpiráciu symbolickým poetizmom českej maľby medzivojnového obdobia.
Všetky objekty a postavy na obrazoch strácali predmetnosť, boli maximálne odhmotnené, zredukované na základné tvary rozplývajúce sa na šerom pozadí bez priestoru a perspektívy. Ich imanentnou súčasťou je však vnútorné, imaginárne svetlo vyžarujúce bez vonkajšieho zdroja. Tento vnútorný, inherentný jas — vystupňovaný v kontraste s tmavým okolím — sa stáva nosnou výtvarnou myšlienkou Matejkových obrazov. Mäkkosť tvarov maliar dosahoval splývavým rukopisom a ladnými ťahmi štetca. V rokoch 1946 — 1948 sa mu podarilo zlúčiť rouaultovsky chápanú maľbu s náznakmi reminiscencií na spôsob ľudovej maľby na skle. V kompozícii rozbitej na menšie pestrofarebné plôšky zdanlivo spontánne nahodenými silnými kontúrami sledujeme maliarov zvýšený záujem o dekoratívne pôsobenie, ale aj o geometrické sumarizovanie tvarov. Pastóznejší prednes v podobe hrubších vrstiev farby sprevádzal celú jeho tvorbu. Obrysy sa zvýraznili čiernou obrysovou čiarou, ktorá sa neskôr rozpadla na menšie celky a prišlo k „atomizácii“ ich jednotlivých zložiek. Túto raz elegickú, inokedy melancholickú polohu Matejka v podstate nikdy neopustil, len ju obohatil výraznou farebnosťou a expresívnou dynamikou. Zachoval si aj zmysel pre vyváženú kompozíciu a harmonické budovanie úsporných komponentov obrazu a zotrval aj v okruhu obľúbených námetov ženských postáv a hláv, kytíc a vedút.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 201