späť

Juraj Rusňák

Sochár abstraktných bioforiem.

V rokoch 1953—1957 študoval rezbárstvo na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a v rokoch 1957—1963 sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. F. Štefunko a prof. R. Pri- biš). Na slovenskú umeleckú scénu vstúpil v druhej polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia a pred ná- stupom „normalizácie“ sa mu podarilo prezentovaťsvoju tvorbu na niekoĐkých fórach, z ktorých naj- významnejšie boli Galéria Cypriána Majerníka (vý- stava Plastika a kresby, 1969) a Galéria mladých na Mostovej ulici (výstava Kresby, 1970). V sedemde- siatych rokoch nemohol vystavovať svoje komorné diela, a tak sa sústredil na monumentálne. V osem- desiatych rokoch sa postupne vracal na sochársku scénu a usporiadal niekoĐko samostatných výstav. Je klasickým sochárom, možno posledným klasi- kom v sochárstve, ktorý považuje za dokonalú gréc- ku antickúsochu a principiálne sa držífyzického a duchovného v nej: „Grécko zostalo mojou trvalou in- špiráciou — aj na mojej ceste za biomorfami“ (J. RusĖák, in: Müllerová, s. 28). Ani v používaní materiálov ne- patrí medzi experimentálnych tvorcov, pracuje skôr s klasickými technikmi, so sadrou, kameĖom, dre- vom, bronzom, neskôr epoxidom, betónom alebo zváraným plechom.Kresba tvorí základ RusĖákovej tvorby, od začiatku sa drží základnej idey klasického sochárstva s množ- stvom prípravných,študijných,ale aj umelecky plno- hodnotných kresieb. Túto polohu podporuje aj jeho intímne ladená sochárska tvorba, ktorú určuje téma zrodu. Zdrojom je organická príroda, teda všetko živé, čo sanachádza v našom vesmíre. Námet vegetatívne- ho života autor niekedy zhrnuje do voĐne usporiada- nýchcyklov, ktoré nazýva organické formy, bioformy, bioštruktúry. „Rusňák začína pri námetoch klasicky ško- lených sochárov — postava, hlava, ženské torzo, ale ako mla- dý výtvarník v šesťdesiatych rokoch rýchlo dospieva k zre- dukovanému abstraktnému stvárňovaniu esencie života“(Müllerová, s. 16). Tieto organické formy, ktoré tvoria zredukované formy evokujúce najjednoduchšie orga- nizmy,resp.ich časti (bunky,vlnovky,špirály,pukliny atď.), zostávajú stálymi sprievodnými tvarmi sôch, z ktorých buduje zložitejšie štruktúry. Vznikajú so- chy oblých, mäkkých tvarov, ktoré sú často do seba vrastené a ktorých hladký povrch zdôrazĖuje prírod- ný charakter sochárskeho útvaru. „Sochy inšpirované ideou rastu, delenia živej organickej prírody (…) zazname- návajú takmer nekonečný reťazec kompozičných možnos- tí jediného východiskového motívu »prelievajúcej sa« živej hmoty“(Belohradská, s. 39). RusĖák tieto formy dovie- dol do oblasti abstraktného sochárstva už v druhej polovici šesťdesiatych rokov a k tomuto výrazovému jazyku sa vracal aj v neskorších obdobiach, keď si to vyžadovala sochárska myšlienka. Popri komorných sochách tvoria druhú polohu umelcovej tvorby mo- numentálne práce, ktoré sa v súlade so zámermi ob- jednávateĐov zameriavali aj na technicko-civilizačné javy a vynálezy ako sú radary, signály a pod. Jeho mo- numentálne práce sa nachádzajú v Bratislave, Trenčíne, Považskej Bystrici, Prešove a Pécsi (Maďarsko)