V rokoch 1953—1957 študoval rezbárstvo na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a v rokoch 1957—1963 sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. F. Štefunko a prof. R. Pribiš). Na slovenskú umeleckú scénu vstúpil v druhej polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia a pred nástupom „normalizácie“ sa mu podarilo prezentovaťsvoju tvorbu na niekoľkých fórach, z ktorých najvýznamnejšie boli Galéria Cypriána Majerníka (výstava Plastika a kresby, 1969) a Galéria mladých na Mostovej ulici (výstava Kresby, 1970). V sedemdesiatych rokoch nemohol vystavovať svoje komorné diela, a tak sa sústredil na monumentálne. V osemdesiatych rokoch sa postupne vracal na sochársku scénu a usporiadal niekoľko samostatných výstav. Je klasickým sochárom, možno posledným klasi- kom v sochárstve, ktorý považuje za dokonalú grécku antickúsochu a principiálne sa držífyzického a duchovného v nej: „Grécko zostalo mojou trvalou inšpiráciou — aj na mojej ceste za biomorfami“ (J. Rusňák, in: Müllerová, s. 28). Ani v používaní materiálov nepatrí medzi experimentálnych tvorcov, pracuje skôr s klasickými technikmi, so sadrou, kameňom, drevom, bronzom, neskôr epoxidom, betónom alebo zváraným plechom. Kresba tvorí základ Rusňákovej tvorby, od začiatku sa drží základnej idey klasického sochárstva s množstvom prípravných, študijných,ale aj umelecky plnohodnotných kresieb. Túto polohu podporuje aj jeho intímne ladená sochárska tvorba, ktorú určuje téma zrodu. Zdrojom je organická príroda, teda všetko živé, čo sanachádza v našom vesmíre. Námet vegetatívneho života autor niekedy zhrnuje do voľne usporiadaných cyklov, ktoré nazýva organické formy, bioformy, bioštruktúry. „Rusňák začína pri námetoch klasicky školených sochárov — postava, hlava, ženské torzo, ale ako mladý výtvarník v šesťdesiatych rokoch rýchlo dospieva k zredukovanému abstraktnému stvárňovaniu esencie života“(Müllerová, s. 16). Tieto organické formy, ktoré tvoria zredukované formy evokujúce najjednoduchšie organizmy,resp.ich časti (bunky,vlnovky,špirály,pukliny atď.), zostávajú stálymi sprievodnými tvarmi sôch, z ktorých buduje zložitejšie štruktúry. Vznikajú sochy oblých, mäkkých tvarov, ktoré sú často do seba vrastené a ktorých hladký povrch zdôrazňuje prírodný charakter sochárskeho útvaru. „Sochy inšpirované ideou rastu, delenia živej organickej prírody (…) zaznamenávajú takmer nekonečný reťazec kompozičných možností jediného východiskového motívu »prelievajúcej sa« živej hmoty“(Belohradská, s. 39). Rusňák tieto formy doviedol do oblasti abstraktného sochárstva už v druhej polovici šesťdesiatych rokov a k tomuto výrazovému jazyku sa vracal aj v neskorších obdobiach, keď si to vyžadovala sochárska myšlienka. Popri komorných sochách tvoria druhú polohu umelcovej tvorby monumentálne práce, ktoré sa v súlade so zámermi objednávateľov zameriavali aj na technicko-civilizačné javy a vynálezy ako sú radary, signály a pod. Jeho monumentálne práce sa nachádzajú v Bratislave, Trenčíne, Považskej Bystrici, Prešove a Pécsi (Maďarsko).