späť

Alex Mlynárčik

Slovenský šermiar s francúzskym šarmom.

V rokoch 1947—1949 súkromne študoval maĐbu u F. KráĐa v Žiline. V roku 1951 sa pokúsil o ilegálne opustenie Československej republiky, bol odsúde- ný a uväznený. V rokoch 1953—1962 sa aktívne ve- noval šermu, štyrikrát bol majstrom ČSR. V rokoch 1954—1959 pracoval ako fotograf.V rokoch 1959—1965 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Brati- slave (prof. D. Milly, P. Matejka) a na Akadémii vý- tvarných umení v Prahe v Oddelení výtvarnej tvorby v architektúre (prof. V. Sychra). V rokoch 1965—1967 bol asistentom v Oddelení monumentálnej maĐby na VŠVU v Bratislave a získal štipendium Francúz- skej republiky. Od roku 1967 realizoval vyše 70 mo- numentálnych prác v architektúre. Popri tom sa ve- noval voĐnej tvorbe. V roku 1971 založil s architektmi ď. Kupkovičom a V. Meckovou Skupinu prospektív- nej architektúry VAL (Voies et Aspects du Lendema- in — Cesty a aspekty zajtrajška). V roku 1972 získal štipendium Ford Foundation v USA. V roku 1986 zís- kal štipendium Guggenheim Foundation v New Yor- ku.V rokoch 1990—1991 bol riaditeĐom Považskej ga- lérie umenia v Žiline, v rokoch 1991—1992 poradcom a zmocnencom ministra kultúry SR povereným za- ložením Strediska slovenských umení v Paríži. Žije a tvorí v Žiline.
Začiatky tvorby Alexa Mlynárčika boli poznačené informelom, sprostredkovaným tvorbou M. Mede- ka, a graffiti, ktoré sa mu vo forme vyškriabaných nápisov na stenách väzenskej cely stalo prejavom Đudskej anonymnej poézie. Práve zo súhrnu nápi- sov, slov, číslic, hodín, rôznych znakov sa vytvárali obrazy-objekty, ktoré mali charakter ikon so stále sa opakujúcimi symbolmi, alegóriami zastupujúci- mi v istom zmysle religióznu ideu. Dôležitosť tých- to ideí sa následne javila aj prostredníctvom rituá- lu, ktorému autor pripisoval veĐký význam a ktorý využíval v celej tvorbe sústredenej na akcie, sláv- nosti a stretnutia na verejnom priestranstve. Mly- nárčik v súlade s novými tendenciami — aj Nového realizmu — otváral vzťah medzi umením a životom a všetko vyzdvihol na úroveĖ umenia, rozšíril po- jem prírody na modernú prírodu, do ktorej patrilo užcelé Đudské prostredie, environment. Z filozofie Nového realizmu si vybral dve základné myšlienky:„privlastnenie reality a reakciu publika“(Restany,s. 22). Hneď od začiatku teda rátal s divákom, jeho reakciou, interakciou, a dokonca s jeho dotváraním aktu. So S. Filkom a Z. Kostrovou vydali 1. mája 1965 manifest HAPPSOC („happen society“), v ktorom ponímali spoločnosť ako ready-made. Tento manifest bol konceptuálny a charakterizovalo ho všetko.
čo bolo autorovi blízke aj v ďalšej tvorbe: osvojenie si priestoru, práca s publikom, použitie nájdených objektov, koncepčný prístup, akcia s prvkami rituá- lu a pod. V nasledujúcich rokoch (1967—1972) reali- zoval doma i v Paríži desať podobných akcií a sláv- ností (HAPPSOC II, 1966; Permanentné manifestácie, 1966; Dobrý deň, pán Courbet, 1969; Trenie, 1969; Fes- tival snehu, 1970; Memoriál Edgara Degasa, 1971; Evina svadba, 1972 a ďalšie).K duchu Nového realizmu patrila aj myšlienka iného myslenia a byť inde. Toto „inde“ bolo spočiatku málo definované — priestor pre kreativitu našiel vo Fran- cúzsku, slobodu v horách: „Hora vedie k nehmotným priestorom absolútnej slobody.Táto cesta prechádza neohra- ničenými oblasťami citovosti, vnímavosti, krajinami odina- kiaĐ. Bude to tak dovtedy, kým Mlynárčikovo ,inde‘ ohrani- čí konkrétna metafora: ARGILLIA. Kút zeme, ktorý sa roku 1974 stane kráĐovstvom a kde bude Alex šéfom KráĐovské- hoprotokolu. Alex bude odteraz kotúĐať svoje ,inde‘ na všet- ky svetové strany tak, ako Sizyfos svoj kameň“(Restany,s. 81). Svoj duchovno-kreatívny životný priestor Mly- nárčik presunul do tejto imaginárnej krajiny, štátu, v ktorom žije a tvorí dodnes. Jeto svet, kde je všetko hodné pozornosti a lásky. Či už to boli lety baló- nom (Posolstvo, s účasťoum.i.M. Urbáska, 1970), žen- ské telo a túžby (Venuša, 1967—1971; Villa dei mysteri, 1966—1967; Herbár alebo „bylinkár veĐmi užitočný“, 1977), stopy človeka (Pocta nádeji a odvahe, 1977; Českosloven- sko 1992, 1993), úcta k človeku („Tapis d’Honneur“—Pocta Václavovi Havlovi —„ďudia sa rodia a umierajú slo- bodní a rovní v práve“, 1991), alebo úvahy o bytostných otázkach (Čas,1994),všetko využil ako umelecko-akčnú formu komunikácie.