V rokoch 1924 — 1925 navštevoval súkromnú maliarsku školu G. Mallého v Bratislave, kde sa zoznámil s C. Majerníkom. V rokoch 1930 — 1933 pokračoval v štúdiu na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (prof. A. Hoffbauer) a v rokoch 1933 — 1936 na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. W. Nowak). Absolvoval študijné pobyty v Paríži (1937), Juhoslávii (1937), Taliansku (1938, 1964), Anglicku (1947), ZSSR (1953, 1961), Sýrii, Libanone, Holandsku (1956), na Kube (1965), v Mexiku (1967) a v Španielsku (1979). Počas ročného študijného pobytu na École des Beaux-Arts v Paríži (1938 — 1939) navštevoval prednášky F. Kupku v ateliéri československých štipendistov. Bol členom Umeleckej besedy v Prahe, Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, Umeleckej a vedeckej rady slovenskej, Zväzu československých výtvarných umelcov a Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V roku 1946 bol vymenovaný za profesora na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V rokoch 1952 — 1979 pôsobil ako profesor a rektor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bol nositeľom viacerých štátnych vyznamenaní a umeleckých ocenení.
Želibský sa stal jedným z popredných predstaviteľov umeleckej generácie nastupujúcej v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia, ktorých tvorba sa po prevalení avantgardných -izmov ustálila na klasickejšom, syntetizujúcejšom spôsobe maľby. Títo umelci sa cítili byť povinní zostúpiť zo „slonovinovej veže“ a zaujať jasné stanovisko k vojnovým udalostiam. Jeho maľba vyšla z postimpresionistických tendencií nowakovského ladenia a cez experimentovanie s rôznymi formálnymi výdobytkami moderny postupne prechádzala k vlastnému spôsobu maľby. Medzníkom v maliarovej tvorbe bola výstava C. Majerníka v Prahe v roku 1935, ktorá podnietila jeho záujem o domáci, slovenský sujet, následkom čoho vytvoril celý rad žánrovo ladených klasických obrazov s dobromyseľnou iróniou a grotesknosťou. V jeho tvorbe dominoval návrat k detskej, resp. ľudovej, kresbe v snahe o čo najväčšiu bezprostrednosť.
Toto milieu v jeho tvorbe vystriedal mestský žáner. Vznikali obrazy s námetmi z každodenného života obyvateľov mesta, ale bez sociálnej kritiky.
Želibský vyhľadával skôr príjemné stránky a s jeho charakteristickou ľahkosťou sa mu podarilo zostať v rovine uvoľnenej a farebne vyladenej maľby. Od konca tridsiatych rokov prevažoval v jeho obrazoch delený rukopis a vyrovnané maliarske šrafovanie. Počas vojny občas vystriedal protivojnovú tematiku akoby námetovým kontrapunktom mestských žánrových scén kaviarní, divadiel a koncertov. V tomto jeho vrcholnom tvorivom období sa aj v českej maľbe objavila skupina maliarov, ktorí v námete kultúry a kultúrnych udalostí v čase vojny nachádzali metaforické vyjadrenie odporu proti cudzej kultúre, proti cudziemu zásahu. Želibský všetky tieto výjavy zobrazuje s istou dávkou tajomnosti, zamlčania — sledujeme odvrátené postavy zahalené do šera neistoty, hľadiace na udalosť, na ktorej sa my nezúčastňujeme. V povojnovom období sa venoval širokej škále tém zakotvených v realite. Pokračoval vo svojej rozvážnej a pokojnej tvorbe bez väčšieho emocionálneho nasadenia alebo intelektuálnej hĺbky. Jeho prednes zostával v medziach pokojných a usporiadaných diel komorného charakteru. Námetovo aj naďalej vychádzal z každodenných ľudských radostí.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 277
Použitá literatúra:
- JANÁČKOVÁ, Dana: Ján Želibský. Obrazy. Katalóg výstavy. Senica : Záhorská galéria, 1987
- ZMETÁKOVÁ, Danica: Ján Želibský. Súborné dielo. Katalóg výstavy. Bratislava : Slovenská národná galéria, 1982
- HEJLOVÁ, Alena: Ján Želibský. Katalóg výstavy. Trenčín : Oblastná galéria M. A. Bazovského, 1981
- BACHRATÝ, Bohumír: Ján Želibský. Kresby (1934 — 1973). Bratislava : Pallas, 1974
- VOLAVKA, Vojtech: Ján Želibský. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1961
- VACULÍK, Karol: Želibský. Bratislava : Tvar, 1950