späť

Július Koller

Konceptuálny pochybovač.

Orientoval sa na vtedy aktuálne umelecké dianie, čo logicky znamenalo, že sa obrátil na popar- tové a akčné umenie. V roku 1963 však začal vytvá- rať objekty, do ktorých v duchu dadaizmu a neoda- daizmu zahrnul celý svet. Hranice umenia sa tak posunuli a obsiahli každodennú realitu v celej šírke. Koller zároveĖ uplatĖoval princíp redukcie na zna- ky, ktoré dopĺĖal použitím interpunkčných znamie- nok a citosloviec. Okolo roku 1965 vznikli prvé diela s otáznikmi a výkričníkmi, ktoré sa postupne osa- mostatĖovali —otáznik sa dokonca stal symbolom autorovho večného kladenia otázok a pochybovania.„Mám tých otázok toĐko, toĐko neuspokojenej zvedavosti, že samotný otáznik symbolizuje množstvo tých otázok do- hromady“(J. K.). V druhej polovici šesťdesiatych ro- kov Koller vytvoril cyklus Máp (alebo Turistických značiek, 1967), kde jednotlivé obrazy dotiahol k ab- strakcii. „Kollera charakterizuje flexibilné žánrové no- mádstvo — striedanie maĐby, akcie a konceptu“(H. Mar- kusková, nepag.).V tomto období experimentoval vovšetkých oblastiach výtvarnej kreativity, ktoré po- tom väčšinou paralelne striedal. Okolo roku 1965 re- alizoval aj svoje prvé — podĐa vlastných slov civilis- tické — Antihappeningy. „Svojou anti-formuláciou bol vlastne opätovným vznesením otázky či pochybnosti nad niečím, čo sa okolo neho dialo. Týmto konceptom a jemu prináležiacim manifestom vymedzil svoj vlastný program postupnej a systematickej akčnej premeny skutočnosti chápanej ako ready-made (J. K.) na novú kultúrnu realitu“(A. Hrabušický). Išlo mu o bezprostrednú tvorbu kultúr- nosti života (J. K.). Vznikol celý rad umeleckého aktu, ktorý nazýval „kultúrne situácie“.Rokom 1968 Koller odštartoval ďalší rad negačnej série: anti-obrazy boli zamerané jednak na analý- zu a chápanie pojmu umenia, a jednak na sociálno–ideologické výzvy, kde tiež využíval napísané slová a vychádzal z konceptuálneho princípu. Tento prin- cíp bol Kollerovi od začiatku vlastný a v rôznom pre- pojení, či už s neodadizmom, pop-artom, vizuálnou poéziou,alebo akciou a happeningom,zostal hlavnou ideou tvorivosti. „Jedinečnosť individuality vo výtvarnom diele (a na druhej strane manuálnej zručnosti) nahradil fi- lozoficko-ideový obsah, vylučujúci v tvorbe podiel ďalšej — výtvarnej dorealizácie“(Gazdík, nepag.). Boli to preja- vy, ktoré autor považoval zanegáciu výtvarného aktu187
v prospech skutočnosti. Rok 1970 priniesol v Kolle- rovej tvorbe zvrat: vydal manifest U.F.O. (Univerzálne Futurologické Operácie), v ktorom kládol otázky a otáz- niky identity na všetkých úrovniach výrazu (irónia, vtip, groteska) a vo všetkých oblastiach (vesmír, kaž- dodennosť). V sedemdesiatych a osemdesiatych ro- koch túto svoju ufológiu rozvinul do individuálnej mytológie, do ktorej sa presunuli aj paralelne rozví- jané kultúrne situácie, akcie a pod. Príbeh ustavič- ne zvedavého a večne sa pýtajúceho domestikované- ho ufonauta s túžbou po neznámom a vedomostiach vyústil do symbolu vlnovky, večného plynutia života (Nová vážnosť, 1990).