Sochár novej figurácie.
Jozef Jankovič sa stal jednou z ústredných osobností slovenského sochárstva 20. storočia. Bol ocenený na Bienále mladých v Paríži (1969), vystavoval na Bienále v Benátkach (1970, 1995) a na ďalších medzinárodne dôležitých výstavách. V rokoch 1956 až 1962 študoval v Bratislave na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení figurálneho sochárstva u profesora Jozefa Kostku, ktorý vtedy pôsobil aj ako rektor. Dobové okolnosti pôsobili v neprospech voľného pohybu za “železnou oponou”, ale Jozefovi Jankovičovi sa podarilo navštíviť zahraničie ako športovému reprezentantovi krajiny v orientačnom behu. Vďaka tomu zažil rozstrieľanú Budapešť po revolúcii a vo Švédsku sa stretol s moderným umením. V 60. rokoch pôsobil na alternatívnej umeleckej scéne so skupinou Konfrontácie. Skupina spojila mladých umelcov s abstraktným výtvarným cítením vo vzťahu k informelu. Ich tvorivá činnosť reagovala na doktríny socialistického realizmu, no nepúšťali sa do boja s cenzúrou a stretnutia skupiny sa preto odohrávali v súkromí ateliérov. Prvá neverejná výstava Konfrontácií sa uskutočnila práve v petržalskom ateliéri Jozefa Jankoviča. Umelec sa však napokon vyprofiloval ako figuralista.
V roku 1964 začal Jozef Jankovič pracovať s architektom Dušanom Kuzmom na projekte známeho Pamätníka SNP pre Banskú Bystricu, ktorý bol odhalený v 1969 roku. Pre tento pamätník vytvoril monumentálne súsošie s názvom Obete varujú, ktorý bol o dva roky neskôr odstránený kvôli názorovému a myšlienkovému rozporu umelca s dobovou ideológiou. Umelcovi bol následne udelený zákaz venovať sa výstavnej činnosti. Dielo, ktoré sugestívne zachytáva vojnové utrpenie a stiesnenosť, sa vrátilo naspäť až v roku 2004.
Jozef Jankovič si vytvoril vlastnú metódu nízkoreliéfnej plastickej maľby z rôznych materiálov, neskôr aj vo forme koláže. Figúry vyrezával a ich tvary prekladaním krčil a modeloval. Človeka aj sochársky stvárnil pokriveného alebo zdeformovaného, zamotaného v pavučine (Pavučina, 1969) alebo vtlačeného a uviaznutého medzi akýmisi rebrinami. Z obrazov a sôch vystupovali gestá rúk v snahe komunikovať vlastnou “posunkovou rečou”. Niekedy postavu zastúpili iba časti tela tvoriace figurálno-architektonický celok s prostredím, do ktorého boli situované. Jankovičove diela sa stali médiom zložitého duševného rozpoloženia, reflektovali tlak v osobnom aj v spoločensko-politickom kontexte. Monumentálne dielo Veľký pád (1968) je zložené z hypertrofovaných končatín vyčnievajúcich zo zeme. Zvyšok tiel je vrhnutý kamsi do neznáma, ako desivá pripomienka následkov pádu obrodného procesu v Československu. Kolorit sa obmedzil na červenú, modrú a bielu – farba tak naplnila symbolický rámec, ktorý nechýbal mnohým jeho dielam.