V rokoch 1951 — 1956 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. L. Čemický, prof. D. Milly). Po ukončení štúdia absolvoval študijnú cestu do Poľska. S ďalšími mladými umelcami organizoval polymúzické Divadlo videnia. V roku 1968 bol hosťom skupiny Križovatky, o rok neskôr sa stal členom skupiny Syntéza v Bratislave. Zúčastnil sa na svetových výstavách, na Documenta 4 v Kasseli v roku 1968, na ARS ’69, na Bienále konštruktívneho umenia v Norimbergu, na Májovom salóne v Paríži, na bienále v Sao Paulo, na EXPO ’70 v Osake, v roku 1971 realizoval vizuálno-kinetické projekty s American Wind Symphony Orchestra a pod. Svojmu výtvarnému programu dal aj slovnú podobu — jeho Dynamický konštruktivizmus bol prvýkrát publikovaný v roku 1988. Bol členom pražskej skupiny Geometria a v roku 1991 sa stal členom skupiny Q v Brne. V roku 2001 Nadácia Európskej kultúrnej spoločnosti založila v Bratislave Múzeum Milana Dobeša.
Impresionisticky ladené maľby s témou viac-menej tradične chápaných vedút starej Bratislavy zo začiatku tvorby vystriedalo tzv. modré obdobie (1957 — 1959), v rámci ktorého sa venoval obrazom s námetom ostrovov, mestských architektúr a prístavov nachádzajúcich sa uprostred modrých oceánov. V ich centre, na ostrovoch, sa sústreďujú kubisticky rozložené tvary. Popri modrých obrazoch vznikali aj čiernobiele geometrické maľby. Pri realizácii zákazky na vitráže objavil silu svetla, technologické možnosti zachytenia svetla a zrkadlá, ku ktorým neskôr pribudol pohyb. Od roku 1959 hľadal možnosti vyjadrenia cez svetelné objekty. Svoje prvé svetelno-kinetické objekty vytvoril v roku 1960. Jeho výstava v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a následne v Prahe znamenala úplne nový prístup k výtvarnému umeniu. Pulzujúce rytmy a Majáky, vizuálne a kinetické objekty „studenej abstrakcie“, priniesli novú estetiku v oblasti výtvarného umenia prepojenú s konštruovaním, geometriou, optickými klamami a automatizovanými pohybmi (J. Chalupecký, 1966).
Táto výstava mu otvorila dvere na svetovú výtvarnú scénu a viedla k veľkolepým projektom, v ktorých prepojil pohyb, svetlo, farbu, tvar (reliéfy) a v mnohých prípadoch aj hudbu, resp. zvuk. Dobešova cesta viedla od svetla na základe impresionistického princípu v maľbe k využívaniu svetla v akejkoľvek podobe. Uplatnil tiež rôzne formy pohybu, najmä mechanický a prírodný (napr. pohyb vody), ale niekedy rátal aj s pohybom diváka, resp. jeho interakciou. Pri vytváraní celkového dojmu objektov veľmi citlivo uplatnil materiálové vlastnosti skla, šošoviek, zrkadiel, ktoré spoluvytvárali celkový charakter prác. V rámci komornej tvorby si vytvoril jedinečný typ konštruktivistickej grafiky, kde niekedy využíva iba geometrické tvary, inokedy multiplikáciu častí grafických prác. V týchto cykloch sa stal východiskom tvorby „opakujúci sa seriálny princíp radenia najjednoduchších možných prvkov, znova sa teda uplatnili striktnosť jazyka geometrie a elementy organizujúceho poriadku v interakcii s pôsobením svetla“ (J. Valoch, s. 13).
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 91