V rokoch 1949 — 1955 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Oddelení všeobecnej školy maliarstva (prof. L. Čemický) a na Oddelení portrétneho a kompozičného maliarstva (prof. J. Mudroch). V roku 1955 mu bol priznaný tzv. čestný rok na VŠVU. V rokoch 1957 — 1961 pracoval ako výtvarný redaktor v denníku Pravda. Bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov (1956 — 1962, prerušené členstvo, obnovené v roku 1963), tvorivej skupiny Život (1963 — 1965), skupiny Kontinuita (1966 — 1969) a Spolku výtvarníkov Slovenska (1995). V roku 1957 sa usadil v Bratislave. Vystavoval na mnohých výstavách doma i v zahraničí (napr. bienále v São Paulo, 1969). Na 2. a 11. ročníku Festivalu medzinárodnej maľby v Cagnes sur Mer vo Francúzsku získal Národnú cenu (1971) a Cenu poroty (1980). V zahraničí jeho diela prezentoval štátny podnik Art Centrum (Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, USA, Japonsko). V roku 1984 sa zúčastnil na 16. bienále v Benátkach. V rokoch 1991 a 1992 usporiadal s manželkou Vierou Žilinčanovou sériu putovných výstav po Japonsku a v roku 2001 vystavovali v Kunstgalerie v Kolíne nad Rýnom. Získal množstvo vyznamenaní, napr. aj Cenu Cypriána Majerníka (1969, 1972), a v roku 1983 dostal zlatú medailu na Jesennom salóne v Paríži.
Počas štúdia a tesne po jeho ukončení bola Jakabčicova tvorba v štýle i maliarskom názore takmer totožná s maľbou J. Mudrocha. Z výtvarného názoru svojho učiteľa si ponechal poetizmus a kolorit, ale jeho maliarsky štýl sa časom sformoval do jedinečnej podoby. Koncom päťdesiatych rokov začal experimentovať s geometrizujúcim základom a farebnosťou maľby v duchu cézannizmu. V rokoch 1960 — 1963 vytvoril viaceré krajinomaľby, kde sa vyrovnával s výstavbou obrazu prostredníctvom konštruktívne prevedenej maľby. Farebnosť sa presunula do modro-zelených tónov a tvary boli do veľkej miery štylizované do geometrických foriem. V roku 1964 nastal v jeho štýle obrat, vďaka čomu dospel k jedinečnému maliarskemu prejavu. Jeho tvorba dozrela a posunula sa smerom k poetickému chápaniu maľby, najprv s dôrazom na prvky kleeovskej maľby, trocha neskôr na prvky statických kulís v duchu Chirica, ku ktorému sa aj vedome hlásil.
Výsledkom boli jedinečné maľby s imaginárnym charakterom, intenzívnym koloritom a figúrami v podobe bábok, ktoré sa stali hlavnými aktérmi scény vytváranej prostredníctvom maliarovej predstavivosti. Hoci výjavy boli často situované do umelcovho rodiska, samotný maliarsky priestor sa vytváral podľa fantázie. Začiatkom sedemdesiatych rokov nastala zmena v jeho chápaní autorského programu: sústredil sa takmer výlučne na figurálnu tvorbu, v ktorej sa obsahovo obrátil k angažovaným témam socialistického realizmu. Táto fáza tvorby vo vyhranenej podobe trvala približne do polovice sedemdesiatych rokov. Jeho tvorba sa odvíjala v emotívnej rovine a skôr v komornej forme. Je obohatená využívaním individuálnej i kolektívnej symboliky a stálymi atribútmi snovosti, ako mesiac, žena, vták a pod. V poslednej tvorivej fáze sa mu podarilo realizovať výtvarný program, ktorý síce nebol kvantitatívne rozsiahly (vzhľadom na technickú náročnosť diel ročne namaľoval v priemere približne desať obrazov), ale v rámci tendencie vývinu imaginatívneho umenia na Slovensku bol jednoznačne prínosný.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 139