späť

Endre Nemes

Svetoznámy surrealista.

Od roku 1911 žil v Levoči a Spišskej Novej Vsi, kde strávil detstvo a ranú mladosť. V roku 1924 sa presťahoval k otcovi do Maďarska. V roku 1927 krátky čas študoval filozofiu vo Viedni. V roku 1928 prijal umelecké meno Nemes a vydal prvú básnickú zbierku Menny és Pokol (Nebo a peklo). V rokoch 1930 — 1935 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. W. Nowak). Živil sa umeleckou kritikou v časopise Magyar Ujság. Po spoločnej výstave s J. Bauernfreundom v pražskej Galérii Dr. Huga Feigla boli obidvaja pozvaní za riadnych členov Umeleckej besedy. Výťažok z predaja obrazov im navyše umožnil absolvovať študijnú cestu do Paríža. Po návrate sa zapojili do umeleckého života v Prahe, ale v roku 1938 museli Československo opustiť. Bauernfreund sa usadil v Londýne, Nemes sa dostal cez Fínsko a Dánsko do Švédska, kde sa stal uznávaným umelcom, profesorom a rektorom Akadémie výtvarných umení v Göteborgu. Získal titul rytiera Kráľovského radu Vasa (1970) a jeho dielo tvorí organickú súčasť švédskeho umenia. Vytvoril množstvo monumentálnych diel pre architektúru a gobelínov do interiérov. Absolvoval početné študijné pobyty, usporiadal množstvo výstav po celom svete. Stála expozícia jeho diel bola sprístupnená v roku 1983 v Pécsi, umelcovom rodnom meste, ktorému daroval 254 svojich diel.

Nemes vychádzal z impresionistického umenia, sprostredkovaného jeho učiteľom W. Nowakom, ale veľmi skoro do svojej tvorby zakomponoval aj prvky konštruktivizmu, expresionizmu, kubizmu, a predovšetkým surrealizmu. Už počas štúdia si vytvoril vlastný rukopis s prvkami surrealizmu a metafyzickej maľby, ktoré vtedy popri postkubizme najviac vplývali na mladých umelcov. Oboznámil sa s teóriou surrealizmu a vyskúšal všetky metódy obrazovej tvorby. Skúšal oslobodiť a využiť silu podvedomia, obrazovej asociácie, automatickej kresby atď. Zoznámil sa s predstaviteľmi českého surrealizmu, ako aj so žiakmi inklinujúcimi k autentickej surrealistickej tvorbe, budúcimi členmi Skupiny 42. Približne v prvej polovici tridsiatych rokov vznikli figurálne diela v senzualistickom duchu s melancholickým, miestami metaforickým podfarbením. Rodinné portréty s nezvyčajným dekorovaním sú na míle vzdialené od zvyčajných žánrových alebo salónnych obrazov, aj keď námet si zachovali.

Okolo roku 1935 sa však jeho maľba zásadne zmenila a vznikla svojská charakteristika jeho tvorby: množstvo asociatívnych rekvizít v ploche obrazov so zložitou kompozíciou a mnohými, často vzájomne sa prekrývajúcimi vrstvami maľby. Mnohé obrazy zo začiatku zrelej tvorby zachytávajú figúry na hranici ľudskej postavy a bábky, ktoré pripomínajú masky akoby z iného, tajomného a fantazijného sveta. Estetika nahoty sa vystupňovala do krajnosti, keď postavy začali vyzerať ako stiahnuté z kože, s viditeľnými vnútornosťami. Krutosť, slabosť, bezmocnosť a brutalita sa v predvojnovom období ešte viac vystupňovali. Obrazy zahŕňajú viaceré časové a priestorové roviny, ktoré môžu byť nostalgickou spomienkou, ale môžu tiež pochádzať zo sveta fantázie. V štyridsiatych rokoch sa u neho objavil krátky návrat ku klasickej figuratívnosti. V päťdesiatych rokoch do svojej tvorby postupne zapracoval výdobytky nefigurálnej maľby, kým v ďalšom desaťročí sa opäť zintenzívnila expresivita jeho tvorby. Vo Švédsku sa však pravidelne vracali dlhé obdobia, kedy sa posilnil základný surrealistický výraz jeho maľby, ktorý prevládal nad ostatnými periódami s dôrazom na symbolický význam diel. Okrem surrealistickej metódy a asociačného myslenia je spojovacím prvkom jeho tvorby duchovný zámer a neutíchajúca snaha o čistý, intelektuálny umelecký čin.

KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 233