V rokoch 1914 — 1919 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. E. Balló) a pod vedením prof. I. Rétiho maľoval v maliarskej kolónii v Nagybányi (Baia Mare, dnes Rumunsko). V Budapešti sa zapojil do činnosti ľavicového krúžku Galileo a Maďarskej komúny (1919), následkom čoho bol neskôr v Maďarsku nežiaduci. V roku 1920 sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení v Prahe (prof. V. Hynais). Absolvoval študijné cesty po Taliansku (1924 — 1936) a Nemecku (1923), v roku 1926 navštívil Španielsko, kde pre svoju maľbu objavil osobnosť a tvorbu El Greca a španielsku barokovú maľbu. Ďalším zdrojom inšpirácie bola maľba Vincenta van Gogha, ale najväčším prínosom pre jeho tvorbu bola expresívna a mystická maľba A. Jaszuscha začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia. Po svojej výstave v roku 1928 v Bratislave dva roky nemaľoval. Bol presvedčený ľavičiar, aktívne sa zapojil do hnutia maďarskej pokrokovej inteligencie (tábor v Gombaseku v roku 1928) a v roku 1932 vstúpil do Komunistickej strany. Od roku 1932 žil a tvoril v Bratislave, v roku 1938 sa presťahoval do Banskej Štiavnice. V rokoch 1938 — 1942 študoval dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Po prekonaní akademického prístupu k maľbe, ktorý mu však zaručil remeselnú istotu, vycibrenosť maliarskej techniky a vynikajúcu prípravu na figurálne, a najmä portrétne maľby, sa Gwerkova maliarska cesta postupne vykryštalizovala do podoby mysticizmom podfarbeného neskorého expresionizmu, pretrvávajúceho až do konca jeho tvorby. Najväčšie hodnoty jeho skorých a zrelých krajinomalieb sa nachádzajú v dynamike tvarov vyjadrujúcich živelnú silu prírody a v pôsobení výrazného koloritu obrazov. Maliar sa na päť rokov usadil na samote pod Sitnom, kde odtrhnutý od civilizácie uskutočňoval svoj panteistický sen o splynutí s krásnou a dravou prírodou, o dokonalej symbióze človeka a kozmu. Mystické prežitie prírody v ňom podporila aj literatúra orientu, básnická tvorba R. Thakura, čínska a indická filozofia alebo Rollandovo dielo o Gándhím. Na výstave v Bratislave v roku 1924 objavil úžasnú genialitu Jaszuscha. Následne sa snažil nájsť vlastný výtvarný výraz, silno expresívne razený a podčiarknutý intenzívnou, niekedy snovou farebnosťou. Princípom jeho tvorby bolo panteistické presvedčenie a hlboká viera v pravú prirodzenosť.
Slovenský kraj ho inšpiroval k veľkolepým vírivým krajinomaľbám, maliarskym symfóniám pripomínajúcim dynamické krajinárske vízie, miestami hraničiace až s abstraktným expresionizmom s barokovou dynamikou. Idei o „večnej Harmónii“ (Gwerk) dal formu víriacich oblakov a hôr, dynamických energických kriviek v prírode. Zdôrazňoval „rytmickú, všade a vo všetkom prítomnú silu prírody“ (Gwerk). V jeho tvorbe sa ustavične vracala rytmicky zvýraznená skladba motívu vertikálnych stromov striedajúcich sa so špicatými strechami malých chalúp, posilnená krivkami konárov, čím vzniká dojem živej prírody. Vo jeho vrcholnom tvorivom období (dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia) vznikol aj rad netradičných portrétov precítených hlbokým výrazom s jemne psychologizujúcou diferenciáciou. Z tohto obdobia pochádzajú aj figurálne motívy s tematikou pracujúceho človeka zrasteného s krajom v okolí Banskej Štiavnice. Podobne ako pri krajinomaľbách, nevyčerpateľným zdrojom sa preňho stalo banskoštiavnické okolie s malebným pohorím, vŕškami, kopanicami, chalupami a ich obyvateľmi. Od tridsiatych rokov sa jeho maľba upokojila, formy sa zjednodušili, zmonumentalizovali, a výraz obrazu sa posunul smerom k meditatívnej polohe. V ďalších tvorivých etapách sa vracal k osvedčenému spôsobu maľby. Jeho tvorba ukazuje vyrovnané hodnoty bez rozhodujúcich posunov v umeleckom výraze.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 121