V rokoch 1950 — 1954 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (prof. L. Korkoš, A. Drexler) a v rokoch 1954 — 1960 na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe (prof. J. Wagner, prof. J. Kavan). V roku 1962 sa stal členom Skupiny Mikuláša Galandu. Od roku 1960 žije a tvorí v Podunajských Biskupiciach. V jeho originálnom ateliéri sa uskutočnila výstava Konfrontácie III. Pravidelne vystavuje doma i v zahraničí: Bienále mladých v Paríži, Bienále v São Paulo (1967), Bienále v Benátkach (1996). V roku 1968 dostal Cenu Cypriána Majerníka a v roku 1989 I. cenu na Bienále súčasnej československej komornej plastiky v Trenčíne. V roku 1972 ho spolu s ostatnými galandovcami vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo malo okrem bežných zákazov za následok aj zničenie jeho siedmich exteriérových sôch. Venuje sa sochárskej tvorbe v bronze, kameni, kove a dreve, ale aj kresbe a maľbe. V rámci sochárskych sympózií realizoval početné monumentálne práce, napr. v St. Margarethen, Rakúsko (1966), v Larviku, Labrador Thor Lundhs, Nórsko (1990) alebo v Ivate Town, Japonsko (1992).
Ranú tvorbu Andreja Rudavského charakterizuje hľadanie, či už ide o netradičné materiály (napr. keramika, živica, kameň, zváraný kov, šindeľ, cement, zhrdzavená oceľ, plech, travertín), technologické postupy (napr. deštrukcia, agresívne zásahy, pálenie, vtĺkanie cudzích elementov do povrchu plastiky), alebo výraz. Jeho prístup k tvorbe bol na začiatku otvorený, tradične uzatvorený sochársky tvar nabúral dramatizujúcimi prvkami využitím asambláží. Vznikali kompozície, ktoré osobitým spôsobom zlúčili tradičné a nové výrazy. Zároveň sa vytvoril znak, ktorý bol viazaný na realitu, ale zastupoval viaceré konštanty: postavy a kaplnky symbolizujúce stále hodnoty, nemenný základ, prameň, z ktorého sa vychádza a ku ktorému sa vracia. Robustné, organicky a živo pôsobiace neofuturistické sochy-architektúry dávajú možnosť zahrnúť rozmanitú škálu života: „Chcem, aby moje sochy v sebe niesli všetky pohnútky, aby pole výrazu kulminovalo od lyriky po drámu, lebo toto všetko je schopné sa v človeku stretávať“ (Rudavský). Autor si vytvoril individuálnu symboliku z mytologicko-pohanských, kresťansko-náboženských a staroslovienskych prvkov a osobitý výtvarný jazyk z ich tradičnej výtvarnej kultúry.
Ako sochár sa od začiatku venoval kresbe a experimentoval s rôznymi technikami, nielen v plastike. Skúšal rôzne vyjadrovacie médiá, hľadal rôzne techniky, nosiče a materiály, aby dosiahol čo najlepší účinok pre nosnú myšlienku. V sedemdesiatych rokoch sa začal venovať aj maľbe, spočiatku pastelom. Kompozíciu začal budovať z geometrických tvarov, ktoré vypĺňal väčšími farebnými plochami. Rôznofarebné kruhy, polkruhy, štvorce a trojuholníky vytvárajú predmet alebo postavu. Rudavského najväčší prínos do dejín slovenského výtvarného umenia sa udial na poli sochárstva. V tomto žánri dával prednosť experimentálnemu novátorstvu, napr. využíval postup práce asambláže v kombinácii s deštrukciou (agresívne zásahy ako pálenie, vtĺkanie nesochárskych segmentov do plášťa sochárskeho tvaru). Vo výraze sa jeho tvorba odohráva na širokej osi kontrastnosti: „… už v ranom období vznikajú kompozície, ktoré sú výrazom jeho výtvarnej dvojpólovosti oscilujúcej medzi expresívnou dramatizáciou, barokovou bujarosťou formy a sumárnym blokovitým tvarom archaizujúcich pohanských monolitov“ (Rusinová, 1994, nepag.). V rovnako veľkom napätí sa v jeho tvorbe spájajú výtvarné tradície so živelným až rurálnym prístupom a túžba po nových materiálových i ideových riešeniach.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 253