Navštevoval večerné kurzy na Škole umeleckých remesiel v Bratislave (prof. Ľ. Fulla). Po zatvorení školy v roku 1938 pokračoval na súkromnej maliarskej škole M. Schurmanna, ktorá po roku prešla do pôsobnosti Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave — Guderna bol zaradený na Oddelenie kreslenia a maľovania (prof. J. Mudroch, M. Benka). V roku 1942 bol zo školy vylúčený z politických dôvodov. Krátko študoval aj na Akadémii výtvarných umení v Belehrade (1944). V lete 1945 bola založená Skupina výtvarných umelcov 29. augusta, v ktorej pôsobil ako jeden z vedúcich členov. Bol členom Spolku výtvarných umelcov Mánes v Prahe, Bloku slovenských výtvarných umelcov, Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, neskôr SSVU. V roku 1948 vystavoval na bienále v Benátkach, v roku 1957 na IV. bienále v São Paulo, v roku 1958 získal striebornú medailu za výtvarné návrhy na EXPO ’58 v Bruseli a na EXPO ’67 v Montreale. V roku 1968, na protest proti okupácii Československa, emigroval do Kanady, kde žil a tvoril najprv v Toronte a od roku 1979 až do svojej smrti vo Vancouveri. V roku 1979 sa stal členom medzinárodnej surrealistickej skupiny Melmoth a Skupiny West Coast Surrealist, v roku 1980 bol zakladajúcim členom surrealistickej skupiny Melmoth Vancouver Group. V rokoch 1979 — 1998 vydával so synom Martinom surrealistickú revue Scarabeus (vyšlo 25 čísiel), v rokoch 1980 — 1981 vydali dve čísla časopisu Vancouver Surrealist Newsletter, ktorý bol v roku 1981 premenovaný na Melmoth Vancouver (v rokoch 1981 — 1986 vyšlo šesť čísiel). V roku 1990 navštívil po 22 rokoch Slovensko. Stal sa členom skupiny Q v Bratislave. Absolvoval početné študijné cesty po celom svete a dostal viaceré štátne i umelecké ocenenia doma i v zahraničí.
Základným postojom Ladislava Gudernu ako maliara aj ako intelektuála sa stala revolta. Základnou charakteristikou jeho generácie, vyplývajúcou zo zložitej celospoločenskej a politickej situácie, sa stala nezávislosť od umelo prerušenej tradície, hľadanie nových foriem a polyformnosť výrazových možností, často aj vizuálne protichodných. Táto estetická polyfónia sa objavila ako možnosť na vyjadrenie danej idey, myšlienky, nálady, postoja, čo potvrdzuje aj umelcovo postdadaistické obdobie a jeho celoživotný postoj surrealistu. O vedomom prístupe nás presviedča jeho evidentný záujem o teóriu maľby a jeho teoretický spis Tvar v maliarstve, ktorý uverejnil už ako 20-ročný v zborníku Vo dne a v noci. Úzko spolupracoval s nadrealistickými básnikmi a svojou výtvarnou, ale aj teoretickou prácou, sa zapájal do scény nadrealistickej poézie na Slovensku. Vo vojnových rokoch jeho tvorba formálne vychádzala z klasickej maľby s expresívnymi prvkami, v ktorej široké čierne kontúry, resp. pozadie, ohraničovali žiarivé farebné plochy, plôšky a body presiaknuté vnútorným svetlom. Okolo roku 1946 sa prvýkrát objavuje forma polkruhu, polmesiaca ako profilu ženskej hlavy. Žena ako mesiac, ako osud, ako kozmické teleso v neustálej zmene, a predsa v ustavičnom prepojení so zákonitým kozmickým dianím. Luna sprevádzala celú jeho tvorbu.
Vznikol gudernovský archetyp ženy s príznačnými črtami. Z nosnej štylizácie kresby, ako aj zo záhadnosti témy s viacvrstvovým významom a množstvom asociácií, vyplýva poetické pretvorenie námetu, imaginárneho portrétu ženy menom Edita. V rokoch 1949 — 1950 nastal v jeho tvorbe vývinový zlom podmienený spoločensko-politickými udalosťami. Istý posun zároveň nastal aj v motivicko-tematickej a výrazovej rovine jeho diel. Posilnila sa obrazová dejovosť, ktorá nadobúdala reálnejšiu podobu zobrazenia. Zvýraznil sa monumentálny charakter a tiež dekoratívna črta prác s tzv. angažovanými spoločenskými témami na jednej strane a s námetom rodiny na strane druhej. Šesťdesiate roky priniesli aj pre Gudernu slobodnú tvorbu, návrat k surrealizmu. Dopracoval sa k istému typu poetizmu, pri ktorom uplatnil aj jemu blízke zásady dekorativizmu. Vytvoril celý rad mimoriadnych krajinných zátiší na hranici metafyzickej maľby, ktoré sú v dejinách slovenského maliarstva ojedinelé. Tvorbu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vymedzujú diela, ktoré môžeme rozdeliť do troch väčších skupín: reminiscencie tém a nové interpretácie ustavične sa vracajúcich motívov, nové maľby v úplne novom duchu sedemdesiatych rokov a koláže, ktoré určili charakter tvorby najmä osemdesiatych rokov. V deväťdesiatych rokoch sa jeho tvary začali skladať z vykrajovaných foriem, čím sa ešte viac zdôraznila precíznosť a nesmierna intenzita čistých tvarov. Priestor tu dostala najmä temperová maľba, ku ktorej často siahal s cieľom maximálne odľahčiť štruktúru obrazu. Stálym prvkom v jeho tvorbe je humor a irónia. Jeho práce prekvapujú svojou kultivovanosťou vo forme, ľahkosťou vo výraze a vtipom, ktoré sa zakladajú na asociačnej bohatosti a jeho schopnosti spájať do jedného celku zdanlivo nesúrodé tvary. Rozvinúť tento princíp do mimoriadnych kvalít mu pomohla aj technika koláže, ktorej sa s radosťou venoval v každom tvorivom období.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 115