Dominik Skutezky sa narodil do židovskej rodiny majiteľa mydlárne. Meno Dávid (Menike, po hebrejsky najmladší) si v Taliansku zmenil na Domenico a v Uhorsku na Döme. V rokoch 1865 — 1866 študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni (prof. K. Wurzinger, E. Enghert, K. Blaas), v rokoch 1867 — 1870 v Benátkach (prof. P. Molmenti) a v roku 1870 v Mníchove, kde po ohlase výstavy G. Courbeta v roku 1869 upustil od ďalšieho štúdia historickej maľby. Žil a tvoril vo Viedni (1871 — 1875) a v Benátkach (1876 — 1889), kde sa svojimi dielami úspešne zapojil do medzinárodnej siete obchodu s umením. V roku 1889 sa natrvalo usadil v Banskej Bystrici, ale ustavične cestoval po celej Európe. Stála expozícia Skutezkého diel sa nachádza od roku 1994 v maliarovej rodinnej vile v Banskej Bystrici.
Na začiatku svojej tvorby sa usiloval o naturalistické zobrazenie, pričom námety nachádzal v každodennom živote. Vytváral ich s množstvom ilustratívnych detailov namaľovaných s majstrovskou bravúrou. Svoj naratívny štýl výborne využil aj v anekdotických obrazoch a portrétoch. Svojím umením sa presadil najmä v Benátkach, kde mal stále množstvo objednávok v portrétnom a salónnom žánri. Obľubu si získal najmä vďaka svojim živo pôsobiacim výjavom, elegantnej ľahkosti, radostnej farebnosti a príjemným motívom z každodenného života predstaviteľov strednej vrstvy. Hýrivé prostredie, domáce koncerty, obrazy žien v intímnom prostredí súkromných salónov, čítanie kníh a listov mu ponúkali nespočetné množstvo príležitostí na verné zobrazenie živých scén s takmer divadelnou kulisou. Od samého začiatku sa zaujímal o svetlo v maľbe, o funkciu umelého aj prírodného svetla, ktoré dokonca vo svojich dielach s obľubou kombinoval. V Bystrici sa venoval portrétom a žánrovým výjavom, neraz so svojským humorom, ale aj zobrazeniu mestského trhu, kde spájal epické, rozprávačské motívy so širokou mestskou scenériou v pestrých farbách a v slnečnom svetle. V roku 1887 objavil svoju životnú tému, prácu v medených hámroch v okolí Bystrice, ktorej sa venoval vo svojej voľnej tvorbe. Život v hámroch ho inšpiroval k vytvoreniu nespočetných variantov obrazov v rôznych technikách a s rôznou interpretáciou.
Žiara vyhne, odrážajúca sa od predmetov nezvyčajných tvarov a foriem, v kombinácii so slnečným svetlom ho fascinovala takmer 35 rokov. Skutezky mal spočiatku zrejme čisto maliarsky záujem jednak o zmes svetla v neobyčajnom prostredí, a jednak o tzv. sociálnu maľbu, vzmáhajúcu sa aj v Nemecku, ktorej sa venoval napríklad A. F. Menzel. Neskôr sa jeho záujem prehĺbil, postavy získali individuálne črty a z epicko-žánrových výjavov sa stali žánrové portréty snažiace sa o stupňovanie sily výrazu, ktoré sú pre neho typické. Aby dosiahol tento cieľ, raz zredukoval kompozíciu a zriekol sa popisnosti priestoru, inokedy sa sústredil na výraz tváre odpočívajúceho, väčšinou zadumaného alebo unaveného človeka. Na plátne zvečnil celý pracovný proces v medených hámroch, čím v našom širšom regióne udomácnil nový námet v žánrovej maľbe. Zároveň vytvoril protiváhu k dedinskému a ľudovému motívu a k typom postáv obľúbeným v modernej maľbe na Slovensku. V hámroch vytvoril približne päťdesiatich obrazov na základe viacerých kompozične premyslených i maliarsky precítených štúdií, ktoré svojou tematikou a spontánnym záujmom o maliarske stvárnenie tvoria neodmysliteľnú súčasť dejín výtvarného umenia na Slovensku.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 259