V roku 1926 navštevoval súkromnú školu G. Mallého V Bratislave, kde sa stretol s K. Sokolom, J. Želibským a J. Bauernfreundom. V rokoch 1926 — 1931 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. J. Loukota, J. Obrovský). Za študijné výsledky získal štátne štipendium, vďaka ktorému v rokoch 1931 — 1932 absolvoval študijný pobyt v Paríži. Po návrate sa usadil v Prahe, kde žil a tvoril aj počas druhej svetovej vojny. Po samostatnej výstave v Eláne v roku 1935 sa stal členom Umeleckej besedy. Svoj život ukončil dobrovoľne kvôli nevyliečiteľnej chorobe.
Tvorbu Cypriána Majerníka môžeme rozdeliť na tri väčšie etapy. Počas štúdia a v prvej polovici tridsiatych rokov sledujeme maľby expresionisticky ladeného fauvizmu s vplyvmi rôznych maliarov, predovšetkým Matissa a jeho pozitívneho prístupu k senzualizmu, Deraina a Chagalla. V Paríži sa jeho tvorba zmenila najmä v troch základných aspektoch: bravúrne zvládol farebnú hmotu, čím dosiahol čistejší tón; uvoľnil tvary a vymanil sa z popisnosti; začal pracovať s groteskou, čo mu dávalo väčšiu voľnosť a slobodu. Pre svoju tvorbu objavil mesto a život ľudí v ňom, čo následne viedlo k prekročeniu jasne tabuizovanej témy, života na vidieku, čím sa Majerníkova tvorba stala v slovenskom výtvarnom umení medzivojnového obdobia skutočne ojedinelou. Do jeho prvej výstavy v Prahe v roku 1935 vznikali — paralelne so satirickými poviedkami — obdobné ruralistické diela vyrastajúce zo slovenského dedinského prostredia, ktoré sa vyznačovali hýrivou farebnosťou typickou pre ľudové umenie, ale tiež primitivizujúcim rukopisom maľby. Tento kritický, ale láskavý nadhľad, sprevádzal odľahčený, veselý tón. Majerník sa dopracoval k zrelému prejavu, v ktorom sa jeho presvedčenie o plnosti života objavuje práve v obrazoch, kde poukazuje na životné situácie na rozmedzí zvrátenosti, nezmyselnosti a bezobsažnosti. V druhej polovici dekády — aj kvôli začiatkom diagnostikovanej choroby — nastal posun k metafyzickej maľbe, inšpirovanej čiastočne aj G. de Chiricom a P. Picassom. Objavil sa Majerníkov ústredný motív, motív unikania, ktorý sa z osobnej výpovede menil na scény spoločenskej drámy. Vystupňovaním tiesnivého pocitu osobnej tragédie a čoraz dusnejšej a skľučujúcejšej spoločenskej situácie pred vojnou sa zmenil aj maliarov postoj k zodpovednosti umelca a jeho obrazy sa postupne naplnili étosom a predstavou o morálnom poslaní umelca. Majerník sa ocitol vo svete na ceste z neznáma do neznáma. Životný pocit beznádejného putovania neznámym svetom s neznámym začiatkom, koncom i cieľom spečatil jeho maliarsku cestu vedúcu cez tragikomiku cirkusového sveta k tragickému koncu. Hoci Majerník ani jednej postave pierota, harlekýna, neprepožičal svoju podobu, z malieb vyžaruje mimoriadna empatia so zobrazenými postavami. Ich samota preráža aj cez smiech a vnímavý divák počuje ich neviditeľný plač. Nie sú však nositeľmi individuálnej fyziognómie, predstavujú príslušníkov obrovskej skupiny bezútešných a trudnomyseľných, ktorí nedokážu uniknúť večnej tragike pozemského údelu človeka.
Majerníkove osobné životné pocity splývali s úzkosťou jeho spolupútnikov, ktorá bola v dobovej predvojnovej a vojnovej atmosfére čoraz citeľnejšia. Pozornosť mnohých umelcov zaujala občianska vojna v Španielsku a u Majerníka sa popri radoch utečencov, jazdcov a vydedencov objavil jeho obľúbený tragický hrdina, Don Quijote. Umelec sa našiel v postave smutného rytiera, ktorú môžeme čiastočne interpretovať ako latentný autoportrét. Spôsob, akým sa rytier prenášal životom, v ktorom vymizla česť a šľachetnosť, mu poslúžil ako príklad pri povznesení sa nad každodenné ponižovanie, bezmocnosť a útrapy života. Posledná kapitola života i tvorby Cypriána Majerníka sa zhoduje s prehlbovaním vojnových udalostí, a najmä s ich vplyvom na civilné obyvateľstvo. Tragický peší pochod sa pravidelne obmieňal s mašírovaním jazdcov vyprahnutou, spustnutou krajinou. Človek ustavične atakovaný katastrofou, spoločenskou a individuálnou, je vydaný napospas nepredvídateľným silám, ktorým nedokáže čeliť. Majerník nemaľoval bojové scény, mŕtvoly na bojisku alebo krvavé udalosti, a predsa každý jeden obraz z tohto obdobia má vojnový podtext, každé dielo je zasadené do kontextu násilia a bezmocnosti, každá jedna maľba je spečatená tragédiou a nosí v sebe príznačné črty úzkosti, pokus o únik a neodvrátiteľnosť osudu.
Cyprián Majerník patrí medzi ojedinelé javy v slovenskom maliarstve medzivojnového obdobia, pretože vynikal nielen ako umelec, ale predovšetkým ako človek obdarený charizmou, otvorenosťou a hlbokou láskou k ľuďom. Pôsobivosť jeho umenia vyviera z pozoruhodnej jednoty umelcovej osobnosti, z osobitnej integrity jeho umeleckej činnosti a života, ktorá umocňuje beztak intenzívne vyžarovanie diela. Sila jeho tvorby tkvie v neslýchanej autenticite výpovede umelca a človeka.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 185