späť

Marián Čunderlík – V zápase o nové videnie online výstava

Samostatná výstava Mariána Čunderlíka (1926 – 1983) predstavuje výber autorových diel z rokov 1949 až 1969 zo zbierky Galérie Nedbalka.

Do dejín slovenského umenia sa Čunderlík zapísal koncom štyridsiatych a v päťdesiatych rokoch svojou figuratívnou tvorbou, začiatkom šesťdesiatych rokov ako účastník Bratislavských konfrontácií a koncom šiestej dekády ako člen Klubu konkretistov.

Od šesťdesiatych rokov vystavoval spoločne s výtvarníkmi a výtvarníčkami s podobným pohľadom na smerovanie vtedajšieho umenia, ktorý však bol v protiklade s predstavou socialistického štátneho aparátu o umení, jeho podobách a funkciách.

Prostredníctvom svojej ranej figuratívnej tvorby sa Čunderlík stal pomyselným spojivom medzi modernou tradíciou slovenskej maľby a ne-tradíciou abstraktných tendencií. Nehľadal esenciu slovenskosti, neupínal sa k folkloristickým motívom. Figúru rozpustil do farebných plôšok a sústredil sa na jej asociatívne formy, aby sa neskôr zameral na univerzálne (geometrické) formy a novú obrazovú koncepciu. Najskôr experimentoval predovšetkým s farbou, no nielen s jej koloristickými kvalitami, ale aj s jej hmotou, štruktúrou, ich emotívnymi a významovými kvalitami. Vitálnu farebnú paletu postupne vymenil za neutrálnejšie odtiene naviazané na prírodné procesy a rôzne zásahy do papiera, ktoré zviditeľňovali plynutie času. Pracoval v expresívnych i meditatívnych polohách a vytváral diela, ktoré prostredníctvom takzvanej štrukturálnej abstrakcie zhmotňovali archetypálne tvary a existenciálne pocity. Svoju pozornosť sústredil na experimenty prostredníctvom štrukturálnej grafiky, predovšetkým v technike monotypie, rôznych deštruktívnych zásahov do obrazovej plochy či koláže a asambláže. Použitím farieb, ich hmôt, štruktúr či vložených objektov poskytol svojim dielam nové kvality, a tým aj nové reálie, dimenzie.

Zaujímala ho obrazová realita, ktorá v jeho tvorbe síce ostala autonómnou realitou s vlastnými vnútornými zákonitosťami, ale zároveň sa ňou snažil obsiahnuť premenné nového atómového veku. Postupne ich vizualizoval striebornými plochami diel a súčiastkami novej technologickej epochy a neskôr základnými farbami nastupujúcej éry digitalizácie – žltá, azúrová a purpurová. Výrazovými prostriedkami abstraktného umenia chcel obsiahnuť niečo, čo by bolo spoločné pre každého človeka moderného/atómového veku – subjektívnu emotívnu skúsenosť existenciálnych pocitov a neustále sa meniace koordináty ľudskej skúsenosti v čase a priestore. Akoby hľadal a snažil sa odhaliť všeobecne platné, univerzálne princípy v rámci odlišných registrov vizuálnej komunikácie, či už prostredníctvom spomínanej figúry, jej rozkladu, štrukturálnej grafiky, alebo konkretistických prác.

Diela sa stali mantrami nevyčerpateľných možností a variácií, vystúpeniami z obmedzení režimov a každodennosti do nekonečnosti (seba). Jeho umelecké experimenty a kultúrno-organizačné snaženia v sedemdesiatych rokoch tvrdo zastavila normalizácia a o dekádu neskôr umelcova smrť.

Projekt podporil Fond pre podporu umenia.