späť

Diela z depozitára

“Jar, leto, jeseň, zima života”

Zima je časť ročného cyklu, keď sú dni najkratšie. Na kračún, ako Vianoce nazývali Slovania, sa oslavovalo Slnko, pretože jeho sila vtedy začína opäť rásť. Mnoho obradnýchúkonov našich predkov zahŕňalo prípravy na zmenu, ktorá nastane s  prebúdzajúcou sa prírodou. Na vystavených obrazoch je tento kruh vyjadrený v rôznych etapách ľudského života, od dieťaťa až po starého muža. Čepiec na hlave usmiatej ženy, ktorú namaľovala Mária Medvecká, prezrádza jej status získaný sobášom (Žena v čepci, 1949). Komplementárne farby na obraze budujú sviežu a iskrivú náladu, akoby to bolo iba nedávno, čo sa dievča vzdalo slobody. Dojčiacu matku v dôvernom momente namaľoval Gustáv Mallý (Mamičkin miláčik, 1945). Možno svojmu dieťaťu šepká pekné slová, alebo ticho spieva melódiu. Na obraze Martina Benku je prítomná už celá rodina. Postava otca na poli pôsobí ochranársky a pripravený krčah s občerstvením prezrádza starostlivosť. Maliarke Márii Medveckej patrí obraz, na ktorom ratolesti podrástli a hrajú sa spolu. Medzi domami starej oravskej vidieckej architektúry sa už neraz naháňali a poznajú ich ako vlastnú dlaň.

Život je v pohybe aj na obraze Gustáva Mallého zo štyridsiatych rokov 20. storočia Starý muž. V pozadí sa oraním kultivuje pôda a celok so sediacim starcom pôsobí organicky a vyvážene. Muž sas prižmúrenými očami snaží zaostriť a pokojne čaká na chvíľu oznámenú zvonom z kostolnej veže. Ako čas plynie, tepla ubúda; Miloš Alexander Bazovský namaľoval symbolicky pôsobiaci portrét zahalenej ženy v zimných tónoch (Žena, 1931). Jej tvár kontrastujúca s bielym odevom pôsobí staršie a unavene. Alegóriu poslednej cesty maliar zasadil do výraznej zelenej farby, ktorá pokrýva väčšinu plochy obrazu (Prievozník, 50. roky 20. storočia). Farba prírody a v liturgii farba nádeje sa k takémuto výjavu dokonale hodí. Kolobeh života symbolizujú dve oranžovo-červené gule pripomínajúce nebeské telesá. Vynárajú sa spoza horizontu a nasledujú jedna za druhou v nekonečnom cykle dní.

Autorka textu: Lucia Žilíková