Od roku 1946 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (prof. J. Mudroch), v rokoch 1948 — 1953 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Oddelení monumentálnej maľby (prof. Ľ. Fulla, prof. J. Želibský). V rokoch 1953 — 1955 sa venoval politickej karikatúre a úžitkovej grafike. V roku 1957 sa spolu s E. Špitzom zaslúžil o založenie Galérie Cypriána Majerníka v Bratislave. Jeho samostatná výstava, ktorá sa tu konala v roku 1958, bola niekoľko hodín po vernisáži z politických dôvodov zatvorená. V šesťdesiatych rokoch pravidelne vystavoval, ale po vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov v roku 1972 odišiel z Bratislavy a žil v Demänovskej doline v osade Tri studničky. Okrem maľby sa venoval ilustrátorskej tvorbe (do roku 1980 ilustroval vyše 100 titulov poézie a prózy), knižnej grafike a monumentálnej tvorbe.
Hoci tento maliar a grafik bol od sedemdesiatych rokov dlhší čas opomínaný, rozhodne patrí medzi popredných predstaviteľov generácie, ktorej členovia vytvorili najpodstatnejšiu časť svojho diela v šesťdesiatych rokoch. Jeho meno sa spája s nefiguratívnym, resp. nepredmetným, umením tohto obdobia. V ranej tvorbe sa venoval jednak motívu ženskej postavy s výrazným modiglianiovským tvaroslovím, a jednak cyklu s polofigúrou nazvanému Nevesta, z ktorého sa odvíjajú jeho Architektonické a Archaické figúry. Tieto sa stávajú východiskovými obrazmi jeho ďalšej tvorby, v ktorej sa figúry postupne rozpúšťajú na jemnú farebnú hmotu a objavujú sa tendencie k abstrakcii. V tomto období mal Čunderlík veľmi blízko ku Skupine Mikuláša Galandu, tiež sledoval slovanské a ľudové tradície a hľadal európsky výraz, ale nikdy sa nestal jej členom. Inklinoval skôr k príslušníkom Konfrontácií, aj keď korene jeho diel spočívajú práve v týchto maľbách, najmä v skorých šesťdesiatych rokoch. Jeho najzávažnejšie, voľne na seba nadväzujúce cykly Kvadráty (1961), Korpusy (1961), Zrkadlá (1961 — 1963) a Kože (1963) boli v čase vzniku ojedinelé. Na začiatku šesťdesiatych rokov skupina autorov reagovala na aktuálne svetové myšlienkové prúdy a pridala sa k neformálnemu zobrazovaniu, ktoré vyústilo do nezobrazujúceho umenia. Príslušníkom tejto skupiny, ktorá svoju umeleckú činnosť prezentovala na výstavách Konfrontácií (1961 — 1964), bol aj Marián Čunderlík. Nové diela z cyklu Zrkadlá vyjadrujúce existenciálne pocity umelca majú zväčša meditatívny charakter a filozofický rozmer.
Autor sa v nich zriekol figurálneho, aj keď nie predmetného zobrazovania. Tieto námety, archaické figúry, zrkadlá a terče, vyjadrujú hlboké existenciálne pocity, sú nositeľom mnohých významov a rôznych kultúrnych šifier. Svoju sugestívnosť získavajú vďaka bohato štruktúrovanej maľbe prostredníctvom rôznych odtlačkov neidentifikovateľných predmetov alebo vďaka takmer úplne hladkej ploche s úmyslom zdôrazniť jej jediný dôležitý predmet, motív. Terče môžeme v Čunderlíkovej tvorbe jednoznačne označiť za symbol. Prostredníctvom nich vstupuje do hlbín psychického stavu človeka. Sú zobrazované kruhmi tenkých obrysov, väčšinou zvýraznenými zvislými stredovými líniami, ktoré ešte viac podčiarkuje vertikálna hrubšia línia tesne za terčom. Majú rôzne významové vrstvy. Okrem cieľovej tabuľky sa divák môže ocitnúť v úlohe pozorovateľa, ale môže sa tiež stotožniť s predmetom maľby a sám sa cítiť ako terč, ako pozorovaný a atakovaný. V druhej polovici dekády vznikajú objekty so záujmom o prvky technického charakteru, s „nájdenými predmetmi“ a asamblážovými prvkami. V sedemdesiatych rokoch sa Čunderlíkova tvorba predčasne uzatvára z dôvodu neúnosnosti všeobecnej situácie a maliarovej vynútenej vnútornej emigrácie a rezignácie.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 87