V roku 1922 krátky čas študoval na súkromnej Slobodnej výtvarnej, kresliarskej a maliarskej škole Artúra Podolínyiho v Budapešti. Po návrate do Košíc sa zamestnal ako úradník v poisťovni a navštevoval večerné kurzy v kresliarskej škole E. Króna. V rokoch 1926 — 1928 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. I. Réti), ale v druhom ročníku štúdium prerušil a vrátil sa do rodného mesta, kde žil a tvoril do konca svojho života. Stal sa členom výtvarného odboru Kazinczyho spoločnosti v Košiciach (1938 — 1944), členom regionálneho umeleckého spolku Svojina (1945 — 1948) a Zväzu slovenských výtvarných umelcov (od roku 1949).
Jakobyho tvorba dozrela v roku 1929, po druhom pobyte v Budapešti. Stal sa duchovným a kritickým dedičom košickej moderny dvadsiatych rokov. V jeho tvorbe vystupuje ako najdôležitejší moment autenticita každodenného života. Vychádzal z prežitého zážitku v úzkom okolí košického mestského prostredia, prostredia s dvojitou kultúrou — slovenskou a maďarskou — ku ktorému sa hlásil a ktoré sa stalo hlavným inšpiračným zdrojom jeho tvorby. Základným cieľom jeho maľby sa stalo premietnutie udalostí a javov tohto pomerne úzkeho okolia na plátno. Napätie malieb sa skrýva v neustálej konfrontácii vnútorného a vonkajšieho sveta maliara, pričom spôsob zobrazovania sa pohybuje na širokej škále od sociálnej grotesky po hedonistický a vitalistický prejav. Jakoby sa stal umeleckým kronikárom mesta, v ktorého tvorbe nedominovali hrdinské činy, ale jednoduchý život ľudí žijúcich v jeho bezprostrednej blízkosti, ich radosti a starosti, túžby a obavy, neraz s presahom k existenciálnym rozmerom. K nevyhnutnému zlu pristupoval raz ironickým, inokedy tragicko-vážnym tónom. Istým druhom očisty preňho bolo ponorenie sa do opojnej krásy života. Jeho vizuálnym zdrojom bola na jednej strane maľba P. Cézanna a F. Foltýna z košického obdobia (1920 — 1925), na strane druhej neuveriteľne výbušná, expresívna maľba a fauvistický kolorit. Po štýlovo pestrej ranej fáze sa jeho spôsob maľby ustálil medzi secesným a kritickým expresionizmom s nádhernou maliarskou kresbou, bohatým a výrazným koloritom a bravúrnym zmyslom pre tragikomickosť a sebairóniu.
Jeho koherentne a systematicky sa rozvíjajúca tvorba s gradovanou uvoľnenosťou foriem a stupňujúcou sa senzuálnou farebnosťou sa naplnila osobnou výpoveďou o bytostných otázkach človeka. Jakobyho kvalitatívne vyrovnaná tvorba si udržala intenzitu aj vizuálnu senzuálnosť. Sila, jas a intenzita sa z nej časom nevytratili, práve naopak, zosilňovali sa životodarné sily, pôžitkárske prežívanie každého momentu, rešpektovanie telesnosti človeka, vďaka ktorým sa jeho tvorba stupňovala vo výraze a vrcholila až vo svojej druhej polovici. Tento Jakobyho vitalistický prístup je vo výtvarnom umení na Slovensku ojedinelý, rovnako ako narábanie s iróniou a sebairóniou v maľbe. Aj v poslednej fáze tvorby si zachoval svojský humor bez hraníc, ktorý na maľbách uplatnil prostredníctvom karikatúrnej kresby. Zdanlivo chaoticky preplnený maliarsky priestor využil na prerozprávanie príbehov s množstvom detailov a pre silnejší účinok nenútene a živelne aplikoval všetky prvky expresívneho pomocného arzenálu, od zveličovania a nezvyčajnej nadhľadovej alebo podhľadovej perspektívy po pastózne, v hrubých vrstvách nanášané žiarivé farby.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 143