Svoje umelecké štúdium začala v súkromnej škole G. Mallého v Bratislave, v rokoch 1927 — 1929 študovala na Akadémie Julian v Paríži a súčasne na večernej škole aktu na Ecole de la Grande Chaumière. V rokoch 1929 — 1930 pokračovala v štúdiu na Académie de l’art moderne (prof. F. Léger, A. Exter, L. Marcoussis, A. Ozenfant), v rokoch 1930 — 1932 na súkromnej maliarskej škole A. Exter. V rokoch 1933 — 1937 podnikla viaceré študijné cesty (Paríž, európske štáty, ZSSR). Od roku 1939 žila s manželom v Plzni. Jej výstava v Spolku západočeských výtvarníkov v Plzni v roku 1941 bola zatvorená a vyhlásená za „entartete Kunst“. V roku 1943 popravili jej manžela za napomáhanie páchateľom atentátu na ríšskeho protektora Heydricha. V rokoch 1943 — 1945 žila v Prahe, v roku 1945 sa vrátila do Bratislavy a od roku 1951 žila a tvorila na Liptove. Bola členkou Umeleckej besedy slovenskej, Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, Bloku slovenských výtvarných umelcov, slovenskej delegácie na 1. zasadnutí UNESCO v Paríži a ÚV ZČSVU.
Ester Martinčeková-Šimerová získala umelecké vzdelanie priamo v dejisku moderného a avantgardného umenia, v Paríži. Dostala umelecké školenie najmä kubistického a konštruktivistického smeru s povestnou vizuálnou kultúrou francúzskych modernistov na vysokej úrovni. Práve v týchto formálne vycibrených prejavoch treba hľadať zdroj jej experimentov s formou a náklonnosti ku kultivovanému výtvarnému dekorativizmu. Už na svojej prvej výstave v roku 1931 v Umeleckej besede v Prahe a Umeleckej besede slovenskej v Bratislave vystavovala diela, v ktorých sa vyrovnávala s umeleckým dedičstvom Picassa, Braqua a Légera a ktorými priamo sprostredkovala nové hodnoty kubistickej a konštruktivistickej maľby. V tomto období sa zoznámila aj s tvorbou surrealistov, predovšetkým A. Bretona, ale jej vplyvy do svojej tvorby organicky zabudovala iba čiastočne, predovšetkým do obrazov napodobujúcich techniku koláže a v šesťdesiatych rokoch do samotných koláží. Po návrate na Slovensko v polovici tridsiatych rokov nastal v jej tvorbe tematický posun od civilizačno-intelektuálnych fenoménov k záujmu o prírodu, prírodné tvary, typickú slovenskú hornatú krajinu s jej atribútmi.
Vďaka silnému prežívaniu prírodnej reality a čisto maliarskemu prepisu skutočnosti cestou analýzy a konštrukcie tvarov jej maľba získava komplikovanejší viacvrstvový význam. Zároveň vznikali aj maľby kytíc, ktoré sú skôr symbolickým vyjadrením intimity, radosti a nevinnosti než realistickým zobrazením kvetín. Maliarka námet posunula do roviny ornamentu, ktorý sa umiestnením na neutrálne pozadie a abstrahovaním tvarov stal svojbytným prvkom, samostatným a oprávneným námetom obrazu. Maliarka zostala celý život verná konštruktivistickým princípom, ktoré si vážila ako intelektuálne najvyššie hodnoty maľby, a v rámci toho sa pohybovala v rozpätí medzi kubisticky ladenou zostavou kompozície a štylizovanou, až k abstrakcii dotiahnutou polohou podfarbenou jemným poetizmom alebo kultivovanou dekoratívnosťou. Jej tvorba až do konca vykazuje vyrovnanosť v kvalite, intelektuálny záujem o vyjadrovacie možnosti vizuality a vďaka jej neúnavnosti v experimentovaní prináša nové spôsoby práce, nové techniky spracovania, nové materiály a v neposlednom rade nové výtvarné myšlienky. Jej diela rôzneho charakteru prevyšujú obyčajné zobrazenie všedných predmetov aj svojou, vo svojej podstate nedefinovateľnou tajomnosťou, výtvarným poetizmom, a stávajú sa súčasťou tvorby s osobitou a autentickou umeleckou výpoveďou výnimočnej maliarky.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 195